Stáva sa mi to od detstva: prvá bola možno Barbie - s kamarátkou sme sa hrali, že sme Barbie a jej kamarátka (tak, ako sme ich videli v katalógu), prechádzali sme sa pomedzi rodinné domčeky a ponárali sa do sveta, v ktorom sme nosili ich šaty.
Alebo bola prvá možno Anna zo Zeleného domu. Tá bola vážna: kľačala som nad knihou a snažila sa splynúť s touto úžasnou postavou, dokonca som obťažovala mladšiu sestru nekonečným opakovaním otázky: ,,Nemám aspoň trochu ryšavé vlasy?" O šesť rokov mladšia sestra - z úplného vyčerpania - zahabkala: ,,Tuším, tuto máš." A ukázala na miesto na hlave, ktoré nebolo v zrkadle vidieť. V lete som sa snažila objaviť na nose pehy - ja - plavovlasý bledý typ skôr do ružova! Dala som sa aspoň na Annu pokrstiť. Priam dotyk nebies!
Neskôr som zbožňovala kadekoho: spolužiačku, ktorá sa mi zdala najkrajšia na svete, ale nestali sa z nás kamarátky: závidela som jej celý svet - netypickú krásu, krásne nohy, vkus a štýl v obliekaní, sestry a starý dom na kopci. Žiarlila som na ostatné spolužiačky, ktoré sa s ňou kamarátili, úplne som ich neznášala. Ešte aj po rokoch, keď som s ňou bola na káve, som sedela očarená a nervózna, celá bez seba, keď mi pochválila kabelku alebo keď za mnou vybehla, rozlúčiť sa, keď mi hovorila o svojom živote a kým som ju počúvala, v duchu som sa modlila, aby som bola menšia, krajšia, ženskejšia, úžasná, aby chcela ísť so mnou von, aby sme boli kamošky a ja by som sa usadila v jej dome spolu so sestrami a všetko by bolo krásne. Dokonca si pamätám na malý otras, spôsobený snom, v ktorom sme stáli obe v jej dome, ona mala večierok, za dverami, ktoré mi ale nik neponúkol a ja som cítila smutnú túžbu prestúpiť do jej sveta.
Potom ich bolo ešte niekoľko: jedna taká, druhá iná. Jedna krajšia ako druhá. Fascinujúcejšia. Zaujímavá. Alebo len niečím výrazná. Hnevalo ma, že nie som jediná zo žien, ktoré sú očarené. Porovnávala som sa a urážala, ak sa Ona kamarátila s niekým v mojej blízkosti, kto predsa nemohol byť lepší ako ja.
Skamarátila som sa len s jednou. Nebyť jej otvorenej povahy, neboli by sme viac než známe. Spočiatku som vyskakovala od radosti pri každom e-maili alebo bubline chatu. Snažila som sa byť vynaliezavá a podnetná, zábavná, a pritom som sa zhrýzala, či som dosť dobrá. Radšej som nikdy neriešila pred ňou môj názor na vlastný výzor, ešte by som v jej očiach zazrela súd, ktorý by ma obral o posledné sebavedomie. Veru, to je ono: pri každej zažívam rozkolísané sebavedomie a ožívajú všetky moje obavy zo svojho vzhľadu a povahy, ktoré sa kedy v mojej hlave zrodili. Dokonca strácam aj obvyklý zmysel pre humor!
V angličtine sa tento úkaz nazýva girl crush. Na celej veci je zábavné, že sa stáva ženám často, v akomkoľvek veku, a že to dokonca aj vidno. Spomínam si na istú kolegyňu, ktorú podozrievam, že bola tak trochu buchnutá do našej inej kolegyne, mimoriadne peknej slečny, za ktorou sa otáčali takmer všetci, ktorí ju míňali. Chcela ju fotografovať, chválila ju. Myslím, že trochu podobne prežívala aj inú kolegyňu - alebo išlo o moje vlastné projekcie?! Najradšej mám momenty, kedy sa s inými ženami rozprávame o svojich platonických objektoch: každá máme nejaký svoj typ (s kamarátkou, s ktorou túto tému otvorene zdieľame, chvalabohu, som uveličená, že mi osud doprial takú dôverníčku, dokonca vieme, aký typ má tá druhá a zabávame sa na našich vzdychoch nad našou Vyvolenou) - obvykle ide o ženu, ktorá má nejaké črty spoločné s našimi vlastnými, a zopár takých, ktoré by sme túžili mať. Seba podozrievam z toho, že by som najradšej inkorporovala dotyčnú ženu, som niekde na rozmedzí úzkostnej túžby úplne s ňou splynúť - byť ňou a súčasne o ňu neprísť ako o objekt, pretože samotné zbožňovanie je príjemné! Dovoľuje mi snívať, snívať o tom, že raz budem ako Ona, je to prežívanie inšpirácie, je to prežívanie vlastného nerozvinutého Ja, ktoré žije v inej žene, je to moje Alter Ego, moje Ideálne Ja, ktoré existuje, a je to moje zrkadlo, v ktorom vidím niečo zo seba - záblesk seba a kúsok mágie, lebo v tomto zrkadle vidím to, čo by som rada videla zakaždým, keď sa pred jedno zavesené na chodbe postavím.
Čo je fascinujúce na tomto druhu očarenia: naučila som sa čosi o partnerskej láske. Naučila som sa o skutočnej hodnote, o rozdielnej dôležitosti krásy a sympatickej osobnosti a naučila som sa čosi o ženách. Nielenže často svoj Objekt vlastne balíme (skladáme komplimenty, chceme byť pri nej, premýšľame, ako naformulujeme vety alebo odkazy, vymýšľame, kam by sme mohli spolu ísť, aby sme sa zblížili), ale aj napodobňujeme: rady sa vrháme na rovnakú vlnu vkusu ako má naša Kočka, začneme ochutnávať, čítať, objavovať, skúšať to, čo ona, snažíme sa nájsť témy alebo niečo, čo by bolo pre ňu zaujímavé, alebo skôr, čo by nás urobilo zaujímavými pre ňu. A jeden z najväčších komplimentov, ktoré sa nám môžu dostať, je, že nám niekto povie, že sa na Ňu podobáme.
Každopádne, čo sa mňa týka, mám určite svoj typ, a dokoca ich mám niekoľko. Zavetrím ho okamžite. Fascinujúce je, že moje ženské typy a moje mužské typy sú v mnohom podobné - minimálne čo sa týka vzhľadu. No v oboch prípadoch - kamarátim sa alebo komunikujem ľahšie s tými, ktoré/ktorí sú mi sympatické/sympatickí a s ktorými sa dobre zasmejem. Moje Krásky totiž často nemajú zmysel pre humor, ovplývajú skôr výrazne ženskými kvalitami, ktoré ja buď postrádam alebo nemám rozvinuté: vkus, diplomacia, pôvab, dekorácia, absencia agresivity. Myslím si, že je to tým, že som z prostredia, v ktorom ženy museli spĺňať aj mužskú rolu: zo žien sa stali samoživiteľky a vo výchove používali autoritu ako prostriedok pre skrotenie neposlušnosti detí - autoritu typickú skôr pre mužov: prísnosť a občas malý výprask. Nezažila som nehu alebo mäkkosť hlasu, láskavosť voči svetu, citlivosť alebo výrazne ženskú starostlivosť, hoci som vďačná a cítim veľký rešpekt voči ženám v mojej rodine. Myslím si ale, že práve toto sa premieta do mojich očarení ženami, ktoré sú nositeľkami chýbajúcich kvalít. Napokon, vždy som túžila po staršej sestre, tete, sesternici, ktorá by mi bola vzorom a ktorá by ma zasvätila do ženského sveta.
Je ale možné, že ide len o nejaký proces, v ktorom sa rozvíjam, v konečnom dôsledku nebudem veľmi prekvapená, ak ma to celé jedného dňa prejde alebo ak sa môj typ výrazne zmení (ale o tom pochybujem). Dúfam ale, že to nebude tak skoro, pretože pravda je, že ma to náramne baví: vnímať drobné detaily na Nej, ale aj na sebe, na ľuďoch. Najnovšie ma napríklad prekvapilo, áno, prekvapilo, že sa mi veľmi páči jemný nevkus....a to som bola často očarená dokonale zladenými ženami! A čo je zaujímavejšie: akonáhle som zbadala drobný posun v tom, čo ma očarí na žene, zmenilo sa aj niečo v mojom pohľade na mužov: od dokonalosti sa posúvam pomaly k ľudskosti, k malým nedostatkom a k niečomu, čo tvorí kúzlo.
Že by buchnutie sa do ženy napokon napomohlo odhaleniu tajomstiev lásky? Rozhodne je o čom premýšľať.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára