Včera som babke odniesla bôb a hrniec. Pekne cez dvor, krížom, v drevákoch. Akoby sme boli jeden domec učupený a druhý učupený cez hájik. A nie veľkomesto s dvormi, kde zastal čas aspoň na pol nohy, a kde ešte vieme, čo to je, keď sa povie, že stromy spievali.
Naša babka pochádza z magického sveta: žije sama v tmavom byte s troma izbami, okná dlho neumývané, kvety s koreňmi vo vode, staré flakóniky a krištáľové vázy, nezladený textil na dlážke, oknách a vankúšoch, stĺpiky románov a kolíky na okne, ktoré pridržiavajú záclonu, aby sa nevydúvala dnu, keď vonku fičí vetrík. Pod oknom prezáhradka s modernými susedmi, nevedia, kam prišli, nevedia, že toto miesto je začarované, že v ňom žijú príbehy a obrázky zo starého sveta.
To človek pozná, len čo sa skloní nad bublajúci hrniec: strakatý bôb tancuje pomedzi kosť s údeným mäsom, babka berie zemiaky a podáva mi starý tupý poľovnícky nožík: ,,Tuto ošúp zemiaky, potom budeme robiť zásmažku." Nakoniec šúpe zemiaky malá babka so zlatými náušničkami v lesklom kvetovanom župánku a uhladeným drdolom, pekne pod lakom. ,,Nôž mám skoro celý život, iným nelúpem zemiaky. Nesmie byť ostrý, inak by som si prštek odrezala." Postávam okolo, prizerám sa, ako vyberá z chladničky zaváraninový pohár s bielou masťou. Otvára a naberá drevenou vareškou dve kôpky: ,,Pozeraj, či sa už roztopila. Potom pridáme múku a necháme pražiť." Myslím na dlhé články o výžive modernej ženy. Myslím na Amričanky, ktoré jedia len surovú zeleninu a chodia každý deň do telocvične. Myslím na ne a vravím si, že aha, a vraj človek jedáva len zeleninu! Myslím na kopčeky masti a na kusisko kosti s mäsom a myslím na váhu. Potom si poviem, že je načase myslieť aj na skutočné veci a na masť, kosti, mäso a škvarky, z ktorých mi babka jeden ponúkne (starej dáme sa nehovorí nie), priamo z mrazničky, nech okoštujem, vraví mi po tom, čo mi opísala, ako si doma masť vytápala (,,Kúpiš v mäsne kus bielej slaniny, ale nie údenej, bielej a dáš do kastróla s trochou vody a kým nevytopíš všetku masť.") a ja v duchu prehŕňam poličku s alternatívnymi potravinami a vravím si, čert aby to vzal, alternatíva k prasiatku a ku kravke neexistuje, čo narobím (bývalá vegetariánka, celá bledá s ochabnutým svalstvom a nie najlepším krvným obrazom).
Pokračujeme a vhadzujeme do bublajúceho hrnca papriku. Keď pridáme k masti múku, nadýchnem sa, masť voní a múka tmavne, až je béžová, nakoniec vyzerá ako krémová biela káva. Zalejeme ju studenou vodou a šup s ňou do hrnca. Ocot. Korenie. Cukor. Mlieko. Zemiačiky. Všeličo. Vnárame lyžice a chutnáme, ako kuchárky, ako tie, čo varia pre zvyšok chalupy. Zastaví sa aj strýko, no neostáva, ponáhľa sa. Tvári sa, že vidí ducha, keď ma vidí po dvoch rokoch minimálne, možno po troch tu, v tejto kuchyni, nad hrncami s drevenými vareškami. Usmievam sa: staré spory vyplávali von oknom spolu s vôňou bôbu. Je tu babka, s ktorou mám veľa spoločného, je tu strýko, ktorý ma vôbec nepozná. Je tu bublajúci hrniec plný skutočných prísad.
A servírujeme, ako keď sme boli s bratom malí, aj s rožtekom na zakusovanie.
Po tanieri polievky sedíme , listujeme knihou fotografií z Banskej Štivanice. Babka sa usmieva, spomína, pripomína mi, ako ropzrávala, keď bola mladá, kam chodievali s kamarátmi, kde a pre koho šila sukne. Perom nestíham robiť poznámky na obálku od účtov. Dívam sa na ňu, keď mi vraví, ako jej môj mŕtvy otec pomáha navliecť niť do uška ihly (,,Vladuško, Vladuško, pomôž mi navliecť nitku, a vtedy ju navlečiem! Ja neviem, ako to, čím to je!").
Predo mnou je naša jedinečnosť: so sivým drdolom, našuchoreným a krásnym, s malými očami a pekným pôvabným čelom, s citom pre jazyk a príbeh a humor a vtip, plná príbehov, a spomienok, v ktorých je živo a veselo a krásne, človek by sa do nich stočil ako psík do klbka, keď si zdriemne na schodíku.
Nabudúce vyčarujeme haruľu. To je jedlo zo starých príbehov. Tak budem variť, až raz.
Až raz aj ja budem v čiernej kombinetke a kvietkovanom župánku liezť na stoličku, zlaté náušnice sa budú kývať vo vánku a ja budem vlastným grifom zatvárať okná na mojej kuchyni plnej kúziel.


