Ako sme s babkou čarovali

 Včera som babke odniesla bôb a hrniec. Pekne cez dvor, krížom, v drevákoch. Akoby sme boli jeden domec učupený a druhý učupený cez hájik. A nie veľkomesto s dvormi, kde zastal čas aspoň na pol nohy, a kde ešte vieme, čo to je, keď sa povie, že stromy spievali.

Naša babka pochádza z magického sveta: žije sama v tmavom byte s troma izbami, okná dlho neumývané, kvety s koreňmi vo vode, staré flakóniky a krištáľové vázy, nezladený textil na dlážke, oknách a vankúšoch, stĺpiky románov a kolíky na okne, ktoré pridržiavajú záclonu, aby sa nevydúvala dnu, keď vonku fičí vetrík. Pod oknom prezáhradka s modernými susedmi, nevedia, kam prišli, nevedia, že toto miesto je začarované, že v ňom žijú príbehy a obrázky zo starého sveta.

To človek pozná, len čo sa skloní nad bublajúci hrniec: strakatý bôb tancuje pomedzi kosť s údeným mäsom, babka berie zemiaky a podáva mi starý tupý poľovnícky nožík: ,,Tuto ošúp zemiaky, potom budeme robiť zásmažku." Nakoniec šúpe zemiaky malá babka so zlatými náušničkami v lesklom kvetovanom župánku  a uhladeným drdolom, pekne pod lakom. ,,Nôž mám skoro celý život, iným nelúpem zemiaky. Nesmie byť ostrý, inak by som si prštek odrezala." Postávam okolo, prizerám sa, ako vyberá z chladničky zaváraninový pohár s bielou masťou. Otvára a naberá drevenou vareškou dve kôpky: ,,Pozeraj, či sa už roztopila. Potom pridáme múku a necháme pražiť." Myslím na dlhé články o výžive modernej ženy. Myslím na Amričanky, ktoré jedia len surovú zeleninu a chodia každý deň do telocvične. Myslím na ne a vravím si, že aha, a vraj človek jedáva len zeleninu! Myslím na kopčeky masti a na kusisko kosti s mäsom a myslím na váhu. Potom si poviem, že je načase myslieť aj na skutočné veci a na masť, kosti, mäso a škvarky, z ktorých mi babka jeden ponúkne (starej dáme sa nehovorí nie), priamo z mrazničky, nech okoštujem, vraví mi po tom, čo mi opísala, ako si doma masť vytápala (,,Kúpiš v mäsne kus bielej slaniny, ale nie údenej, bielej a dáš do kastróla s trochou vody a kým nevytopíš všetku masť.") a ja v duchu prehŕňam poličku s alternatívnymi potravinami a vravím si, čert aby to vzal, alternatíva k prasiatku a ku kravke neexistuje, čo narobím (bývalá vegetariánka, celá bledá s ochabnutým svalstvom a nie najlepším krvným obrazom).

Pokračujeme a vhadzujeme do bublajúceho hrnca papriku. Keď pridáme k masti múku, nadýchnem sa, masť voní a múka tmavne, až je béžová, nakoniec vyzerá ako krémová biela káva. Zalejeme ju studenou vodou a šup s ňou do hrnca. Ocot. Korenie. Cukor. Mlieko. Zemiačiky. Všeličo. Vnárame lyžice a chutnáme, ako kuchárky, ako tie, čo varia pre zvyšok chalupy. Zastaví sa aj strýko, no neostáva, ponáhľa sa. Tvári sa, že vidí ducha, keď ma vidí po dvoch rokoch minimálne, možno po troch tu, v tejto kuchyni, nad hrncami s drevenými vareškami. Usmievam sa: staré spory vyplávali von oknom spolu s vôňou bôbu. Je tu babka, s ktorou mám veľa spoločného, je tu strýko, ktorý ma vôbec nepozná. Je tu bublajúci hrniec plný skutočných prísad.

A servírujeme, ako keď sme boli s bratom malí, aj s rožtekom na zakusovanie.

Po tanieri polievky sedíme , listujeme knihou fotografií z Banskej Štivanice. Babka sa usmieva, spomína, pripomína mi, ako ropzrávala, keď bola mladá, kam chodievali s kamarátmi, kde a pre koho šila sukne. Perom nestíham robiť poznámky na obálku od účtov. Dívam sa na ňu, keď mi vraví, ako jej môj mŕtvy otec pomáha navliecť niť do uška ihly (,,Vladuško, Vladuško, pomôž mi navliecť nitku, a vtedy ju navlečiem! Ja neviem, ako to, čím to je!").

Predo mnou je naša jedinečnosť: so sivým drdolom, našuchoreným a krásnym, s malými očami a pekným pôvabným čelom, s citom pre jazyk a príbeh a humor a vtip, plná príbehov, a spomienok, v ktorých je živo a veselo a krásne, človek by sa do nich stočil ako psík do klbka, keď si zdriemne na schodíku.

Nabudúce vyčarujeme haruľu. To je jedlo zo starých príbehov. Tak budem variť, až raz.
Až raz aj ja budem v čiernej kombinetke a kvietkovanom župánku liezť na stoličku, zlaté náušnice sa budú kývať vo vánku a ja budem vlastným grifom zatvárať okná na mojej kuchyni plnej kúziel.

Zbožňovaná

Stáva sa mi to od detstva: prvá bola možno Barbie - s kamarátkou sme sa hrali, že sme Barbie a jej kamarátka (tak, ako sme ich videli v katalógu), prechádzali sme sa pomedzi rodinné domčeky a ponárali sa do sveta, v ktorom sme nosili ich šaty.
Alebo bola prvá možno Anna zo Zeleného domu. Tá bola vážna: kľačala som nad knihou a snažila sa splynúť s touto úžasnou postavou, dokonca som obťažovala mladšiu sestru nekonečným opakovaním otázky: ,,Nemám aspoň trochu ryšavé vlasy?" O šesť rokov mladšia sestra - z úplného vyčerpania - zahabkala: ,,Tuším, tuto máš." A ukázala na miesto na hlave, ktoré nebolo v zrkadle vidieť. V lete som sa snažila objaviť na nose pehy - ja - plavovlasý bledý typ skôr do ružova! Dala som sa aspoň na Annu pokrstiť. Priam dotyk nebies!

Neskôr som zbožňovala kadekoho: spolužiačku, ktorá sa mi zdala najkrajšia na svete, ale nestali sa z nás kamarátky: závidela som jej celý svet - netypickú krásu, krásne nohy, vkus a štýl v obliekaní, sestry a starý dom na kopci. Žiarlila som na ostatné spolužiačky, ktoré sa s ňou kamarátili, úplne som ich neznášala. Ešte aj po rokoch, keď som s ňou bola na káve, som sedela očarená a nervózna, celá bez seba, keď mi pochválila kabelku alebo keď za mnou vybehla, rozlúčiť sa, keď mi hovorila o svojom živote a kým som ju počúvala, v duchu som sa modlila, aby som bola menšia, krajšia, ženskejšia, úžasná, aby chcela ísť so mnou von, aby sme boli kamošky a ja by som sa usadila v jej dome spolu so sestrami a všetko by bolo krásne. Dokonca si pamätám na malý otras, spôsobený snom, v ktorom sme stáli obe v jej dome, ona mala večierok, za dverami, ktoré mi ale nik neponúkol a ja som cítila smutnú túžbu prestúpiť do jej sveta.

Potom ich bolo ešte niekoľko: jedna taká, druhá iná. Jedna krajšia ako druhá. Fascinujúcejšia. Zaujímavá. Alebo len niečím výrazná. Hnevalo ma, že nie som jediná zo žien, ktoré sú očarené. Porovnávala som sa a urážala, ak sa Ona kamarátila s niekým v mojej blízkosti, kto predsa nemohol byť lepší ako ja.

Skamarátila som sa len s jednou. Nebyť jej otvorenej povahy, neboli by sme viac než známe. Spočiatku som vyskakovala od radosti pri každom e-maili alebo bubline chatu. Snažila som sa byť vynaliezavá a podnetná, zábavná, a pritom som sa zhrýzala, či som dosť dobrá. Radšej som nikdy neriešila pred ňou môj názor na vlastný výzor, ešte by som v jej očiach zazrela súd, ktorý by ma obral o posledné sebavedomie. Veru, to je ono: pri každej zažívam rozkolísané sebavedomie a ožívajú všetky moje obavy zo svojho vzhľadu a povahy, ktoré sa kedy v mojej hlave zrodili. Dokonca strácam aj obvyklý zmysel pre humor!

V angličtine sa tento úkaz nazýva girl crush. Na celej veci je zábavné, že sa stáva ženám často, v akomkoľvek veku, a že to dokonca aj vidno. Spomínam si na istú kolegyňu, ktorú podozrievam, že bola tak trochu buchnutá do našej inej kolegyne, mimoriadne peknej slečny, za ktorou sa otáčali takmer všetci, ktorí ju míňali. Chcela ju fotografovať, chválila ju. Myslím, že trochu podobne prežívala aj inú kolegyňu - alebo išlo o moje vlastné projekcie?! Najradšej mám momenty, kedy sa s inými ženami rozprávame o svojich platonických objektoch: každá máme nejaký svoj typ (s kamarátkou, s ktorou túto tému otvorene zdieľame, chvalabohu, som uveličená, že mi osud doprial takú dôverníčku, dokonca vieme, aký typ má tá druhá a zabávame sa na našich vzdychoch nad našou Vyvolenou) - obvykle ide o ženu, ktorá má nejaké črty spoločné s našimi vlastnými, a zopár takých, ktoré by sme túžili mať. Seba podozrievam z toho, že by som najradšej inkorporovala dotyčnú ženu, som niekde na rozmedzí úzkostnej túžby úplne s ňou splynúť - byť ňou a súčasne o ňu neprísť ako o objekt, pretože samotné zbožňovanie je príjemné! Dovoľuje mi snívať, snívať o tom, že raz budem ako Ona, je to prežívanie inšpirácie, je to prežívanie vlastného nerozvinutého Ja, ktoré žije v inej žene, je to moje Alter Ego, moje Ideálne Ja, ktoré existuje, a je to moje zrkadlo, v ktorom vidím niečo zo seba - záblesk seba a kúsok mágie, lebo v tomto zrkadle vidím to, čo by som rada videla zakaždým, keď sa pred jedno zavesené na chodbe postavím.

Čo je fascinujúce na tomto druhu očarenia: naučila som sa čosi o partnerskej láske. Naučila som sa o skutočnej hodnote, o rozdielnej dôležitosti krásy a sympatickej osobnosti a naučila som sa čosi o ženách. Nielenže často svoj Objekt vlastne balíme (skladáme komplimenty, chceme byť pri nej, premýšľame, ako naformulujeme vety alebo odkazy, vymýšľame, kam by sme mohli spolu ísť, aby sme sa zblížili), ale aj napodobňujeme: rady sa vrháme na rovnakú vlnu vkusu ako má naša Kočka, začneme ochutnávať, čítať, objavovať, skúšať to, čo ona, snažíme sa nájsť témy alebo niečo, čo by bolo pre ňu zaujímavé, alebo skôr, čo by nás urobilo zaujímavými pre ňu. A jeden z najväčších komplimentov, ktoré sa nám môžu dostať, je, že nám niekto povie, že sa na Ňu podobáme.

Každopádne, čo sa mňa týka, mám určite svoj typ, a dokoca ich mám niekoľko. Zavetrím ho okamžite. Fascinujúce je, že moje ženské typy a moje mužské typy sú v mnohom podobné - minimálne čo sa týka vzhľadu. No v oboch prípadoch - kamarátim sa alebo komunikujem ľahšie s tými, ktoré/ktorí sú mi sympatické/sympatickí a s ktorými sa dobre zasmejem. Moje Krásky totiž často nemajú zmysel pre humor, ovplývajú skôr výrazne ženskými kvalitami, ktoré ja buď postrádam alebo nemám rozvinuté: vkus, diplomacia, pôvab, dekorácia, absencia agresivity. Myslím si, že je to tým, že som z prostredia, v ktorom ženy museli spĺňať aj mužskú rolu: zo žien sa stali samoživiteľky a vo výchove používali autoritu ako prostriedok pre skrotenie neposlušnosti detí - autoritu typickú skôr pre mužov: prísnosť a občas malý výprask. Nezažila som nehu alebo mäkkosť hlasu, láskavosť voči svetu, citlivosť alebo výrazne ženskú starostlivosť, hoci som vďačná a cítim veľký rešpekt voči ženám v mojej rodine. Myslím si ale, že práve toto sa premieta do mojich očarení ženami, ktoré sú nositeľkami chýbajúcich kvalít. Napokon, vždy som túžila po staršej sestre, tete, sesternici, ktorá by mi bola vzorom a ktorá by ma zasvätila do ženského sveta.

Je ale možné, že ide len o nejaký proces, v ktorom sa rozvíjam, v konečnom dôsledku nebudem veľmi prekvapená, ak ma to celé jedného dňa prejde alebo ak sa môj typ výrazne zmení (ale o tom pochybujem). Dúfam ale, že to nebude tak skoro, pretože pravda je, že ma to náramne baví: vnímať drobné detaily na Nej, ale aj na sebe, na ľuďoch. Najnovšie ma napríklad prekvapilo, áno, prekvapilo, že sa mi veľmi páči jemný nevkus....a to som bola často očarená dokonale zladenými ženami! A čo je zaujímavejšie: akonáhle som zbadala drobný posun v tom, čo ma očarí na žene, zmenilo sa aj niečo v mojom pohľade na mužov: od dokonalosti sa posúvam pomaly k ľudskosti, k malým nedostatkom a k niečomu, čo tvorí kúzlo.

Že by buchnutie sa do ženy napokon napomohlo odhaleniu tajomstiev lásky? Rozhodne je o čom premýšľať.

Z kola von!

  Niekam, kde sa dá utekať a kričať, lebo dnes..je skrátka deň, kedy jeden (Agnesa) nevie, čo so sebou!

Len počúvať. A dýchať vietor.

I just don´t know what to do with myself (White Stripes)

Foto z blogu: ilikeiwishiheart.blogspot.com

Entré!

Ani si nespomínam, kedy presne som tento blog zakladala. Aha, pravdepodobne v roku 2009, kedy som nadšene triedila odpad a čítala knihy o ekologickom životnom štýle (dokonca som sa zapájala do online projektov).

Pôvodný zámer, začať písať blog o ekologickom žití v Bratislave postupne zakapal, uvidíme, či sa ešte nadšenie prebudí.

Dnes tu sedím pri káve zo sáčika 3 v 1, tak neviem, či je vhodné tváriť sa ekologicky.

Každopádne, potrebujem písať a rozpísať sa, a preto tu dnes sedím a ťukám.

Blogu zdar a uvidíme, čo sa vykľuje v ďalšom prípsevku, ktorý už snáď bude o niečom!

Agnesa